Asociácia slovenských spolkov žien

 Čas ako taký je tá najzázračnejšia veličina, ktorou som tak trochu posadnutá. A verím, že nielen ja. Čas taký huncút, ktorý nás prekabáti aj vtedy, keď ho chceme pevne držať za pačesy a nedať mu unikať, ani bežať, vzdiaľovať sa od nás. Čas si veru ide po svojom. Zdá sa nám, že rýchlo, že robí ohromné skoky, že cvála ako rozjarený kôň, že ho zastaviť len tak nemožno. Nie. A práve preto aj teraz keď sa obzrieme a vidíme prejdenú dráhu, vyšliapaný chodníček, postojíme v pomykove, či je to vlastne už minulý čas- tých 10 rokov, keď sme kuli plány o asociácii žien, keď rámce spolkov praskali vo švíkoch a keď sa už črtala v hlavách idea ako založiť väčšie spoločenstvo, ktoré naplní predstavy žien z vyše dvadsiatich spolkov. Stalo sa. 

Ohnivko s ohnivkom sa spájali, vznikala reťaz, tvorili sa uzly, silné, ktoré sa nedajú len tak rozuzliť, či žena ako symbol ASSŽ ani nechce, aby bolo možné ten uzol rozviazať. Žena vo svojej prezieravosti, šikovnosti a múdrosti, nielen intuitívne, ale aj inak si je vedomá, že v spoločnom konaní je sila, v spoločnom nastupovaní je čaro stretávania sa, pôsobenia ako ten večný most či  mostík nielen Andrićov, ale každý, ktorý chce spájať, budovať, dať najavo dobrú vôľu pre spoluprácu, vystrieť ruku v smere kamaráta, či osoby, ktorá ak to ešte nie je, ale po našom zapôsobení to bude. Ukázať svetu, že žena je dosť ohybná, aby svojou vôľou a zmyslom pre dobro konala, spájala, ruku podávala, pôsobila spolu ako sa patrí, vyhľadávala nové mosty a mostíky. Žena už  dávno nie je len domáca, nestojí len na okraji diania v spoločnosti, aby bolo dobre tým okolo nej, ale aby bola rovnoprávna s tými vedľa nej, aby dosahovala také výsledky, keď ide o rovnoprávnosť žien, ako si to zasluhuje, totiž zachovať si dôstojnosť svojho bytia a žitia, byť vzpriamená a necúvnuť ani po desiatich rokoch, ani si nemyslieť, že sme toho dosť dosiahli a môžeme mať ustlané na vavrínoch.  Pokračujeme aj ďalej a nepretržitú niť pradieme z roka na rok istejšie a presvedčivejšie, lebo cesta späť je nemožná. Ak sme si zaumienili dostať zmýšľanie ženy na vyššiu úroveň, nuž robíme to s vedomím, že naša úloha ešte ani zďaleka nie je zakončená. Ako sa čas míňa, niť je dlhšia, silnejšia a pribúdajúca  na vretienko, či už v každom spolku osobitne, alebo vo všetkých dovedna. V rozličnosti je čaro, ale i rovnaké veci sú tie, ktoré nás spájajú, posilňujú, utužujú kamarátenie a rešpekt medzi nami. V každom prostredí máme svoje miesto, pomáhame kedykoľvek je to v našich silách a dávame o sebe vedieť. Nevystatujeme sa, skôr čakáme, aby nás druhí spozorovali, prípadne pochválili.  

 Ak si my však, ako ženy pri príležitosti takéhoto jubilea môžeme niečo zaželať, tak to je , aby sa desaťročná niť neprerušila, aby večná zlatá priadka neustala ani v budúcnosti, aby ASSŽ oplývala ideami, ako pomáhať slabším a všetkým dať podnet pre ďalší život, ďašiu tvorbu, ďalšiu prosperitu. Nech je živá slovenská reč vždy tá, pri ktorej pookreje naša činnosť zachovávania zvykov a obyčají. 

 

                                                                               Pri príležitosti otvárania výstavy Práce v minulosti v našich osadách  - 31. júla 2016 Mária Gašparovská.