Asociácia slovenských spolkov žien

Dobrý deň vážení prítomní, milí hostia

 

V. Miškovicová, predsedníčka ASSZ

SNS nám prinášajú jednu milú a zároveň i vzácnu povinnosť, lebo predstavujeme literárne výtvory talentovaných a nadaných žien, osôb, ktoré sa či už z profesie alebo z vnútornej potreby zaoberajú písaním, prenášaním svojich myšlienok a pocitov iným osobám a tým rozširujú svoje obzory ako i obzory iných, ktokoľvek sa konkrétnou literatúrou zaoberá. My sa dnes chceme zamýšľať nad ďalšími knihami, ktoré vyšli spod tlače v SVC, v MSS, v dolnozemskom zahraničí Ivana Krasku v Nadlaku alebo  súkromne za podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v druhej polovici roka 2013 a prvej 2014. Ide o 7 kníh, ktoré sú i obsahovo i žánrovo úplne rozdielne. Sú to knihy: Zuzany Čížikovej: Literárna tvorba Jána Labátha, Blanky Fábryovej: Hlas krvi, Márie Kotvášovej- Jonášovej: Višňový lekvár, Viery Benkovej: Perličky minulosti, Kvetoslavy Benkovej: Tichá noc, svätá noc, Kataríny Maruszovej Šebovej: Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku a Anny Kaliankovej: Krištáľová rieka slov. 

Úryvky z diel nám prečítajú už osvedčené osoby a to: Miriam Murtínová, Hana Slavková, Jaroslava Slavková, Monika Bažaľová a Elenka Vršková.

Keď  vnímame nejaký druh umenia a zvlášť ak je to literatúra máme možnosť, vytvárať si úplne iný, rozdielny názor na veci okolo nás a my ako percipienti vnímame rozdielne ponuky písaného slova  a prostredníctvom neho nielenže obohacujeme seba, ale získavame múdrosť lepšie vnímať aj literárne diela, aj životné príbehy a medziľudské vzťahy okolo nás a v nás. Pre takéto situácie jestvujú v  umení práve neopakovateľné chvíle a my by sme si priali, aby ste ich zažili aj tu dnes, medzi nami, v deň sviatočný, aby vo vás to jedinečné pretrvalo podľa toho rúfusovského: Položiť na stôl presné ako chlieb

 

   Alebo voda. Alebo

   medzi dva prsty soli.

 To nie je len báseň, je to možnosť vnímania umenia ako takého, možnosť nájsť presnú mieru, ako to povedal básnik Milan Rúfus.  Prajeme všetkým prítomným čistú myseľ a ľahkosť vnímania predostretých vám diel.

 

Začneme s dielom či doktorskou dizertáciou Z. Čížikovej Literárna tvorba Jána Labátha. Sama autorka cituje spisovateľa, keď hovorí, čo je pre neho literatúra. „ Je to sliedenie za básnickými obrazmi, je to chôdza po drôte. Čížiková ešte hovorí, že je Labáth prvým svetoobčanom v našej literatúre, že je sčítaný intelektuál, umelecky rozhľadený a učený, jazykovo obratný, o čom svedčí i skutočnosť, že sa učil 13 cudzích jazykov. Čížiková hovorí, že je pre neho príznačná nenútená a nepredstieraná skromnosť a drží sa hesla: „Urážok neboj sa  a vencov nežiadaj, prijímaj ľahostajne klebety a chvály.“ Autorka sa zhoduje  s autorom, že posledné slovo pri hodnotení literárneho diela nepovedia ani čitatelia, ani kritici, ale čas. 

No a keď je tak necháme ho plynúť a vypočujeme si úryvok, kde sa autorka zmieňuje o domove v L. básnickej zbierke Váhy. 

Kniha, ktorú by sme mohli zaradiť do literárnej kritiky nesie názov Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku K. Maruszovej – Šebovej, v podnázve Dolnozemská tradícia v súčasnej slovenskej próze v Maďarsku. Narodila sa v roku 1952, v Slovenskom Komlóši v Maďarsku. Po ukončení gymnázia v Békešskej Čabe pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a potom pôsobila  na školách v Maďarsku.

Úryvok z jej vedeckého diela o niektorých Hrivnákových novelách prednesie Jaroslava Slavková.

V knihe, kde nachádzame poznámky o autorke píše: Autorka sa pokúsila o syntetizáciu výsledkov svojich doterajších výskumov  v oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku. V rámci vybraných interpretovaných diel sa pokúsila zapojiť nové aspekty do procesu ich hodnotenia  s nádejou, že takýto prístup k literatúre môže podnietiť čitateľov k aktívnej účasti pri odhaľovaní skrytých súvislostí literárnych textov slovenských autorov v Maďarsku.

A preto ešte kúsok z jej interpretácie, keď ide o Pála Závadu a román Jadvigin vankúšik.

Našu poprednú petrovskú poetku, Vieru Benkovú, všetci dobre poznáme. No tohto roku by sme zvlášť mali mať upriamené zraky na  ňu. Veď sa dožila v dobrom zdraví úctyhodného jubilea a my  jej tiež i do budúcnosti toho zdravia prajeme. 

A želáme, aby pero nevysychalo a aby ešte mnohé zaujímavosti zo života petrovského zachovalo.  Veď už dávnejšie sa  zaoberá i prozaickými textami, ktoré v mnohom dotvárajú petrovskú minulosť a v inom svetle, ako sme poznali dovtedy, nám približuje mnohé osobnosti žijúce v našom prostredí a na okolí. V jej najnovšom  rukopise Perličky minulosti, píše S. Boldocký, sa vracia k historickým postavám ľudí, ktorí v tej našej alebo spoločnej histórii so Srbmi a inými národmi žijúcimi na týchto spoločných priestoroch Vojvodiny niečo znamenali alebo sa zapísali inak do minulých rokov a na mnohých sa už pozabudlo. V textoch sa prelínajú tri roviny: historická, povesťová a autorská. Preto sú Perličky minulosti skutočnými perličkami, nad ktorými sa neraz i pousmejeme, ale i slzu vyroníme. A tak získavame kompletnejší a zaujímavejší obraz o niektorých javoch alebo ľuďoch z Petrovca alebo okolia.

 

Nuž vypočujeme si úryvok v podaní M Murtínovej.

Pomerne zriedkavé sú knihy a zvlášť romány pre dospievajúcu mládež, akým je práve román Višňový lekvár M. K. Jonášovej, ktorá sa narodila 1957. roku v Kovačici. Vyštudovala na Filozofickej fakulte odbor Slovenský jazyk a literatúra v Novom Sade. Neustále sa zaoberá krásnym slovom či už v podobe moderovania, recitovania, učenia slovenčiny na škole, hrania diadla alebo organizovania kultúrnych podujatí, kde je umelecké slovo vždy v strede pozornosti a neustále ním narába. Románik Višňový lekvár je zaujímavé a zábavné čítanie nielen pre deti a mládež, ale i starší sa pri čítaní rozpamätajú na vlastné pestvá, keď boli deťmi. Neraz nechuť ísť do školy, byť stoj čo stoj chorý, ubziknúť poza školu a malý milión iných prehreškov z detstva, ktoré vyvolajú úsmev a zároveň nostalgiu, že sa už tie časy nevrátia nachádzame v tomto zaujímavom čítaní.

  

Zo súčasnej literatúry sa vraciame na literatúru staršiu zo začiatku 20. st. a to je Hlas krvi autorky Blanky Fábryovej. Žila   v rokoch 1893 -1964. Bola dcérou dolnozemského historika a profesora gymnázia v Petrovci Jozefa Maliaka. Na obdobie, v ktorom žila bola mimoriadne aktívna, písala, tvorila, činila sa okolo divadla, horlila za emancipáciu žien.

 Román Hlas krvi hovorí o večnej téme vysťahovalectva, neprebolenej nostalgii niektorých ľudí vrátiť sa zo zámoria na Slovensko, podporovať hospodárstvo, umožniť ľuďom lepšie žiť, ale len keď celé dočítame, zistíme, či vo veľkej biede, aká bola na Slovensku je možné vybudovať kúpele, vyrovnať sa s tým, čo sa všetko zmenilo za tých 20- 30 rokov čo tu nežili a byť povedomým Slovákom, keď  vidíme ako sa odnárodňujú tí jednotlivci, ktorým sme slepo verili. Hlas krvi môže byť osudový? Láska, čo i tá romantická aj ku krásnej slovenskej prírode, ale aj k osobe je nepostrádateľná? Láska ak je skutočná hory prenáša...  

A teraz sa dostávame ku poézii. Je to knižočka Tichá noc, svätá noc Kvetoslavy Benkovej. Vianočné piesne opatrené notami a vinše, koledy, prípadne veršíky viery dúfajúc a v čaro Vianoc veriac.  Ján Lačok napísal: Benková neúnavne viac ako 40 rokov vinše a piesne zapisuje a zbiera a zachováva pred zabudnutím. Zozbierala ich od svojej starej mamy a iných starších ľudí, ktorí sú už dávno nie medzi nami. V knižočke sa nachádza i malý receptár s príležitostnými receptami pre Vianoce alebo sviatok Troch kráľov. A jestvuje i CD nosič, kde sú dané piesne, práve tak,  ako ich autorka naznačila i v textoch.  

 

Dnešnú prezentáciu končíme malou, ale zaujímavou knihou básní pomenovanej Krištáľová rieka slov  A. Kaliankovej, rodáčky z Rumunska. Básne sú podelené do niekoľkých celkov. Okrem hesla, ktoré sa opakuje a znie Keď krásna láska pokračuje... Sú i časti, ktoré majú i citáty z Biblie a to Nesúďte, aby ste neboli súdení ( Evanjelium podľa Matúša) a ...Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje.“ (Evanjelium podľa Lukáša), „...avšak radostné srdce má stále hody.“ (Príslovia), „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete: klopte a bude vám otvorené.“ (Epodľa Matúša). Bezpochyby by vás oslovila alebo prekvapila i skutočnosť, že prvých 13 básní začína so slovom keď...prechádzaš, keď vietor... Druhá časť básní zase je pomenovaná samými slovesami a temer všetky sú v minulom čase. Tretia časť je najdlhšia a obsahuje v samom pomenovaní mnoho podstatných mien a v poslednej akoby poetka práve chcela naznačiť, že nejde o žiadny koniec používa proste v pomenovaní každej básne sloveso v neurčitku pokračovať...písaním, pokračovať bez odpustenia... atď.